(N)ACHT-UNG!, KRITIK! Ó, sem s tou kritikou!

Osm a víc řádků názorů poroty / Zpravodaj Scénická žatva

Stálica českej ochotníckej scényV.A.D. na Scénickú žatvu priviezla doslova magickú latrínu. Latrina Magika, ako trefne nazvali „odštiepeneckú sexkciu” súboru V.A.D., sa veľmi pútavými prostriedkami zmocnila surrealistickej predlohy, románu Vítézslava Nezvala Valérie a týden divú a pripravila divadelný zážitok, na ktorý mnohí určite len tak nezabudnú, čo je samo o sebe v prípade Latrina Magika víťazstvom Nezvalovej a nezvalovskej poézie – ale hlavne javiskovej poetiky, ktorú v tomto prípade Latrina Magika s takou ĺahkosťou ovládla.

Toto nie je interpretačné divadlo, toto nie je divadlo, ktoré by sa tvárilo, že rieši celospoločenské problémy, že sa venuje závažným témam – naopak, tento „dark cabaret” veľmi sympaticky pripúšťa, že mu ide predovšetkým o radosť z hry, o zážitok z tohto pseu-dotemného, lascívneho, erotizujúceho príbehu plného metafor, ktoré sú dostatočne zrozumiteľné na to, aby udržiavali náš záujem a zároveň stále dostatočne obskúrne, aby surrealizmus neprišiel skrátka.

V závere predstavenia si nevyhnutne uvedomíte, ako málo (Ľudí, materiálu, rekvizít) sa na tomto zážitku podielalo. Mobilná a variabilná latrína, ktorá slúži ako multifunkčný paraván s mnohými okienkami, ale hlavne ako projekčná plocha a „kapela”, ktorá naživo sprevádza predstavenie (jej členmi sú herci, ostatne celé predstavenie je koncipované ako vystúpenie hudobno-divadelnej, „dark cabaret” skupiny). Veľmi presne a čisto sa tu narába s rytmom, tvorivo s rekvizitou (premeny vajíčok a slepačí motív), hudba, obraz a herec sú vo veľmi dobrej koordinácii. Nemá zmysel púšťať sa teraz do popisu detailov, kto videl, vie, kto nestihol, nepomohlo by mu to. Latrina aj latrína fungujú mecha-nicky aj významotvorne veľmi dobre, len na niektorých miestach manipulácia so scénou brzdí predstavenie.

Už z názvu vyplýva, že v hlavnej úlohe konceptu je projekcia. Tá sa nesie v duchu surrealistickej tradí-cie, je jej skutočne mnoho. Súbor testuje jej mož-nosti od vytvárania prostredí, cez pohyb v ňom, od ilustratívnych schválností po poetické obrazy, ktoré miestami dokážu aj sprostredkovať posuny v deji, od projekcie, ktorá kopíruje dekoráciu ako projekč-nú plochu a sleduje jej premeny po projekciu do priestoru – na herca, rekvizitu (dáždnik). A sú to práve časti projekcie a hudba, ktoré sa divákom asi budú vynárať v pamäti ešte aj po dlhom čase. Herec prichádza na môj vkus trochu skrátka. Napriek tomu, že ide o skutočne zohratú partiu, ktorá na javisku pôsobí veĺmi sugestívne, v súboji s techno-lógiou inscenácie ťahá človek za trochu kratší koniec. Niežeby Latrina magika neponúkala herecky výrazné, expresívne miesta alebo naopak miesta, kde sa herec pohráva s drobnokresbou, vtipným, ironickým detailom (v geste, kontakte so scénou), ale zdá sa mi, že ešte je tu – aj v tomto žánri, ktorý zákonite počíta s tou správnou „jarmočnou šmírou” – priestor na herectvo, na herecký nápad, ktorý by miestami trochu narušil tú vedomú gotickú strnulosť inak veľmi energickej skupiny.