UPOKOJENÉ DIVADLO ALI UTRUJENO ALI DOLGOČASNO

jak vidí Upokojenkyně Slováci / Scénická Žatva

Hostia z českého divadla V.A.D. v Kladne prišli na Scénickú žatvu s inscenáciou,ktorej názov sa mi javil hned podozrivý. Ako milovníčku slovinského jazyka mi Upokojen­kyně naznačili, že pójde o tému seniorskú, dóchodcovskú. Čo je výber nie častý, ale otvárajúci široké pole možností.Ukázalo sa, že nejde len o tému domova dóchodcov, ale o celý súbor tém, ktoré krúžia okolo starnutia. Je to strata památi, naruše­nie rodinných vázieb, príprava na smrt, ale aj témy starostlivosti o starých, intimity a se­xuality, prosto všetkého, čo je v súvislosti so starobou tabuizované.

Hra Upokojenkyně pod pseudonymom autora Kazimíra Lupinca zdá sa divákov na českých doskách v poslednom čase naozaj zaujala. Isto jej nemožno upriet prínos v po­menovaní tém. Práve takých, od ktorých sa bočí, alebo vyvolávajú pocit prehnanej piet­nosti a zodpovednosti a ostychu. Kto by sa chcel dozvedat o intímnom živote babičky, či bol neustále konfrontovaný s bezvládnym rodičom a situáciou okolo tejto situácie. Čes­ká hra ide ešte cralej. V rámci čiernej komé­die, už krokom smerom k absurdnej dráme hovorí aj o eutanázii, o vražde, o morálke, o emocionálnej retardácii, ale i o podmien­kach a prístupe, ktorým sú starci a starenky v róznych zariadeniach vystavení. Prichádza mi na um tak trochu paralela so slovenskou hrou o dóchodcoch Sólo pre bicie (hodiny) od Ivana Bukovčana, ale i čerstvá francúzska novinka Floriana Zellera Otec. Obe sa dotý­kajú sveta staroby na inteligentnej, netradič­nej a híbkovej úrovni. Téma staroby a najmá možnosti dóchodcov byt aktívne účastní na spoločenskom živote nie je v dráme ani pre­bádaná a ani v divadle často inscenovaná. Ak opomenieme prípady ako Svátenie jari v DAB Nitra so staršími hereckými kolegami, či S mamou v SND, alebo kultový Long Life Alvisa Hermanisa.

Staroby sa bojíme, sme k nej pietní, zá­roveň aj citliví a každé vybočenie z rámca úctivosti je automaticky kritizované. Diva­delný súbor V.A.D. sa nebojí konfrontácie so starobou, nebojí sa íst do kritiky v niekol­kých vrstvách. Čoho sa však bojí, alebo pred čím má vedomý rešpekt, je divadelný jazyk či poetika. Tvorcovia sa kolektívne rozhodli inscenáciu usediet a verit, že text je nosný súputnik diváka. Že silná téma bude suplo­vat silný text.

Ale my vidíme vlastne niekolko divadel­ných hier v jednej. Istú tematickú expozíciu o stave seniorského sveta a prístupe k nemu móžeme označit ako jednu hru, čast o zabití babičky, resp. o pokuse ako nepodarene zabit babičku ako čast druhú a následne novú éru jej života ako hru clalšiu. A aj tieto sú ešte po­pretkávané dalšími drobnostami a odbočka­mi. Nedopovedanými vecami či práve naopak zbytočne dopovedanými.

Také odbočky stoja čas, veta diváckeho času. Aj zhutenie deja vie byt osožné, ak sa potrebujeme dostat k pointe, alebo dostát žánru grotesky a komédie, ktoré istý tajming nutne vyžadujú. A problémom sa stane i to, ak sa situácie priam cyklicky opakujú. A to níe­len v samotnej štruktúre, kým nepríde k „no­vej” hre, ale aj v konaní postáv i v samotnej mizanscéne. Z temer desiatky situácií začína a končí vyše trištvrtina sedavo, posedením, dosadením, odsedením. Režijná invencia je v tomto zmysle dost chudobná. A potenciál absurdného textu nevyužíva napino. Zby­točné a nápadné prestavby priestoru nie sú prácou s divadlenou scénografiou, iba pre­miestnením mobiliáru. Vtip sa premieňal na zdlhavú a nedivadelnú usedenost. Jednotlivé situácie začali splývat, dostávali sa do jed­notnej energie a tempa. Snové výstupy a pre­delové rámce boli jediné, čo narúšalo túto de facto konštantnost. A fúzia sna a reality na konci inscenácie bola asi vedomou volbou nedat odpoveď, aký bol teda reálny koniec babičky. Toto nebolo podstané, dóležitá bola snaha navodit akosi katarzno-očistnú at­mosféru metaforického konca. Pochopitelné z hradiska štruktúry textu, ale nie z hradiska diváka (konkrétneho, mňa).

Napino sa užíva a si užíva herecký ansám­bel. Poctivo neprehrávajú ani postavy starcov a stareniek a ani generačne priamo obsadené postavy. Prebíjajú sa a bojujú s lahkým textom múdrych myšlienok, v troch hrách, ktoré ne­plánovane vznikli v jeden večer.

Upokojenkyně sú isto zábavná dráma, novodobá súčasná groteska i čierna komé­dia, aj tematicky závažná, ale zároveň aj di­vadelne vlažná. Túto vlažnost sa totiž nedá napinit len textom, tá sa dá vyvážit, len pre­myslenou réžiou, ktorá by pocitvé herectvo civilného rázu dopinila o prítažlivú mizan­scénu, nápadité konanie, významovú scéno­grafiu. „Proste” téma nestačí, treba ju preme­nit na divadelný zážitok a nápad. Tak silnú tému obzvlášt.