Z kladnianskej divadelnej latríny

Jan Červený slovensky o Valérii / Javisko

Divadelný súbor z Kladna nie je nováčik ani v divadle a ani na Slovensku. Možno aj preto, že na jeho čele je skvelý autor, herec, režisér Jan Červený.

TEXT: Jaroslava Čajková

V.A. D. Kladno už v minulosti vystúpilo na Scénickej žatve s originálnymi inscenáciami. Zámerne meníte ich obsah i formu alebo sú to vaše dva hlavné prúdy — silná téma na jednej strane, estetizmus na druhej?

Zjednodušene sa to dá takto povedať. Celá naša hlavná tvorba je zameraná na humor. Ten prepája všetky naše inscenácie a je jedno, či sú to autorské texty alebo dramatizácie. Pred pár rokmi som pochopil, že sme si napriek vel’kému rozptylu tém vybudovali niečo ako štýl alebo poetiku, ktorú di-váci už akosi očakávajú. Nerád by som ustrnul v tvorbe, preto som spočiatku vnímal štýl negatívne ako niečo zväzujúce. Postupom času mi ale došlo, že je to vlastne dosť vzácna a pekná vec a že aj pohyb v rámci vlastného štýlu a poetiky je tiež niečo dobrodružné. Ako dobré riešenie sa ukázalo založenie experimentálnej sekcie (sexcie). Ak zaradíme predstavenie pod jej hlavičku, divákovi naznačíme, že toto predstavenie s uvedenou poetikou nepočíta. V rámci tejto odnože, ktorej názvy sa menia z projektu na projekt, sme sa ani personálne neobmedzovali na pôvodný súbor. Prvou z radu týchto inscenácií bola dramatizácia poviedky Jak bude po smrti od Ladislava Klímu. Skúšali sme ju priamo v krčme počas prevádzky s miestnymi spriaznenými „štamgastmi”. Naopak posledná (pred Valériou) bola inscenácia Charmsovy pašije, koláž o živote Daniila Charmsa. Tu sa už tiež v striedmej podobe objavovala projekcia.

Pre Slovákov je už Vítézslav Nezval dosť vzdialený. Ako a prečo sa vynoril vo vašom súbore?

Nezval nepatrí ani v Čechách medzi najznámejších autorov. Navyše jeho tvorbu vnímame kom-plikovane kvoli  ére socialistického básnika. To, že sa objavil v našom reperroári, je dielo náhody. Ka-marátka ma upozornila na knihu Valérie a týden divú. Keď som ju čítal, hneď sa mi vkrádali do mysle príslušné divadelné obrazy. Zá-roveň sme po spomínanej inscenácii Charmsovy pašije cítili, že možnosti projekcie zdáleka nie sú vyčerpané (ani po Valérii, samo-zrejme, vyčerpané nie sú). Mali sme chuť pracovať s projekciou a vôbec, rozvinúť výtvarnú stránku divadla. Tretím inšpiračným zdrojom bola hudba The Dresden Dolls a všeobecne estetika dark cabaretu, ktorá s gotickým romá-nom dobre rezonuje. Angličtina piesní tvorí k Nezvalovmu básnickému jazyku akýsi zaujímavý, trochu i svätokrádežný kontrast. Všetko to do seba, myslím, zapada. To ma na amatérskom divadle baví, že možno viac než to profesionálne pramení z momentálneho života tvorcov.

Projekcia a prepojenie živého herca s premietaným obrazom vyvolávali najmä u starších ročníkov spomienku na slávnu pražskú Laternu magiku. Inšpirovali ste sa ňou priamo?

Inšpirovali, to sa nedá povedať, prišli sme k svojmu divadelnému výrazu nezávisle od nej. Laterna magika je historická záležitosť a teraz sa divadlo stretáva naopak s problémom nadužívania projekcie. Inšpiráciou bola skôr akási hra s odkazmi na Laternu magiku v tom zmysle, že naša „kadibúdka” je vlastne tiež divadelná „budova” významom a vel’kosťou protikladná Národnému divadlu. Národné divadlo má možnosti tvoriť nákladné a pompézne projekty, my musíme uplatniť poctivosť a akúsi „vreckovú” dokonalosť.

Inscenácia zanechala silný estetický a profesionálny dojem. Ako ste dokázali technicky náročné predstavenie s množstvom detailov preniesť do iného divadelného prostredia?

Hrali sme s alternáciou, takže to bolo vel’mi ťažké a vieme hrať aj lepšie. Bolo tam množstvo chýb, z ktorých divák našťastie vel’kú časť nezaregistruje. Na tejto inscenácii je mnoho vecí, ktoré sa môžu pokaziť. Vlastne pri nej máme dojem, že sa dá „len” pokaziť— buď menej, alebo viac. Podobne je koncipovaná aj d’alšia inscenácia Válka s mloky. Po týchto tituloch sa vždy tešíme na niektoré naše čisto činoherné veci, ako napríklad Upokojenkyn2 alebo práve teraz skúšaný ÚI z včelárskeho prostredia, ktoré stoja na hereckom výkone; kde herec nie je zviazaný a môže do istej miery improvizovať, má radosť z hry a udáva si tempo podl’a toho, ako ho cíti. Žiadna projekcia, žiadna technika. Alebo predstavenie o výchove Píseček, ktoré sa dá hrať úplne všade a prakticky nič k nemu nie je potrebné.

Váš súbor má bohatý repertoár, ako sa vám darí zvládať jeho pasobenie organizačne aj finančne?

V.A.D. funguje čisto na amatérskej báze. Na rozdiel od mnohych českých súborov v menšĺch mestách, než je Kladno, ktoré majú svoje prirodzené útočisko v miestnych kultúrnych domoch alebo divadlách bez stáleho súboru, my nemáme vlastný priestor. V Kladne funguje profesionálne divadlo, ktoré svoju budovu dokáže vyťažiť, a pôsobiť v jeho priestoroch by bolo problematické. Skúšame naproti cez ulicu, na Malej scéne, ktorá v minulosti patrila k divadlu. Priestor je v súkromných rukách, takže za skúšky platíme nemalé nájomné. Vďaka dotáciám Kultúrnej komisie Rady mésta Kladna nám to však finančne pohodlne vychádza. Pokial’ ide o organizáciu, je to už náročnejšie, než ked’sme začínali. Všetko funguje len vd’aka tomu, že sme si prácu podelili a je nás na ňu viac. Najväčším šťastím sú naši technici. Všetko spravia, naložia, vyriešia, upracú_ Vôbec nevieme, prečo to robia,’ale nechceme sa ich na to pýtať, aby sa nad tým nezamysleli a neskončili.