Všetci sme dementní alebo namiesto pohrebu svadba?
rozporuplné přijetí Upokojenkyň na Slovensku / Scénická Žatva
Z doterajšieho účinkovania DS V. A. D. Kladno na Scénickej žatve sa dá usudzovat, že tvorcovia, ktorí pracujú formou autorského divadla, programovo volia a spracúvajú námety vychádzajúce z prostredia, ktoré dóverne poznajú, z okolností, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú. V roku 2012 sa v Martine predstavili s inscenáciou Fe-érie o Kladně, ktorá čerpala z prostredia robotníckeho Kladna. V tomto roku uviedli inscenáciu Upokojenkyně, ktorá čerpá z Kladna dóchodcovského. Predloha dvorného autora súboru Kazimíra Lupinca (v tomto prípade – ako uvádza programový leták – Lupinec 8, Co.) je hrou z prostredia domova pre seniorov a je venovaná autorovej babičke (in memoriam).
Ústredné postavy dóchodkýň spia vo svojich posteliach na strohej náznakovej scéne už počas príchodu divákov. Po niekolkých úvodných situáciách (možno už po nieko/kých replikách) sa javí, že inscenácia nebude osobnou, citlivou či sentimentálnou spomienkou na autorovu babičku, a to nielen preto, že babičky, podobne ako aj dalších staručkých obyvatelov domova, stvárňujú herci mladšej, resp. strednej generácie. Je zrejmé, že autor(i) aj inscenátor(i) (program položku réžia neobsahuje) zo zvolenej témy hodlajú vytažit predovšetkým humor. Počiatočná séria obrázkov zo života stareniek , ich potomkov a personálu domova naznačuje, že divák sleduje konverzačno-situačnú komédiu, pričom základným zdrojom, z ktorého sa napája, sú predovšetkým humorné situácie vyplývajúce prevažne zo stareckej demencie a sexuálnych narážok. Jednotliví hereckí predstavitelia ich vytvárajú s profesionálnou fahkostou, s vkusom, so zmyslom pre detail, pointu a citom pre mieru. Dojem, že sa pozeráme na ostrielaných divadelníkov, narúšajú len zdíhavé prestavby, v ktorých obligátnu scénickú hudba nahrádzajú nahrávky z ráznych typov rozhlasových, televíznych či filmových útvarov. Majú slúžit ako komentár k práve odohranej situácii, pósobia však skár redundantne.
V prvej časti inscenácie nič nenaznačuje, že by Upokojenkyně smerovali k analýze prostredia a vztahov starnúcich ludí, ani že by sa inscenácia pokúšala o nejakú výpovecl či posolstvo; dominantnou a určujúcou ostáva komickosť. Novú okolnost prináša až nápad pribuzných svoju babičku zavraždiť a tým sa jej raz a navždy zbavit. Tento závažný fakt (ktorému nepredchádza žiadna výrazná motivácia ani okolnost, ktorá by sprisahancov tlačila k takémuto činu) však prekvapivo na vývoj hry nemá zásadnejší vplyv. Plán zavraždit vlastnú matku, resp. babičku v podstate obchádza kritériá mravnosti, morálky či svedomia, ostáva predovšetkým zdrojom humoru. Prekvapí to azda aj v súvislosti s tým, že inscenácia je venovaná nebohej (pravdepodobne reálnej) babičke. Po sérii nepodarených vražedných pokusov, ktoré sprevádza aj niekolko dramaticky nelogických situácií, a popri ktorých zahynú nevinné obete, sa príbeh Upokojenkýň náhle a prekvapivo končí happyendom – vizionárskym obrazom babičkinho sobáša s kolegom seniorom. Čo sa teda vlastne upokojenkyniam naozaj stalo? Čo bola realita? A čo bol sen?
Kladnianske ochotnicke divadlo V.A.D. funguje už 18 rokov a približ’ne každý druhý rok pripravia novú inscenáciu. Zamieravajú sa prevažne na autorské komédie, ale v poslednom čase experimentujú aj s inými postupmi. Ako v každom súbore, aj v Kladne členovia odchádzajúa prichádzajú, jadro súboru sa ale od jeho vzniku nezmenilo. Režisér a herec Jan Červený hovorí o ich inscenácii Upokojenkyně.
Prečo ste si vybrali tému rudí v domove dóchodcov?
My sme takto za našou babičkou roky s rodičmi chodievali. Bola to velmi podobná situácia ako v našej hre. Velké množstvo motívov z týchto návštev sa nám zdala naozaj vhodná pre divadlo. Dostávalo sa to až do filozoficko-umeleckých alebo naopak vtipných dimenzií. Napadlo nám, že by o tom určite mala vzniknút hra.
Takže ste pripravili koláž príhod, ktoré sa vám stali a tle ste pramenili na divadlo?
Nielen. Na hre sme pracovali spoločne na skúškach so súborom.
Snažíte sa teda pracovat kolektívne?
Áno. Je to tak, že ja dokážem niečo začat, respektive dotiahnut tak do 70 percent. Potom mi už dá strašne velkú námahu to dotiahnut do celistvejšieho tvaru. Proces, pri ktorom sa to dotvára na skúškach, máme osvedčený a baví nás. To si tak uletíme a doskúšame celú hru.
Herečky, ktoré hrali babičky ešte ani zdaleka nemajú 90 či 88 rokov. ŠIi sa predtým inšpirovat do domova dóchodcov?
Nie. Vraj to objavili v sebe.
To je dobrý potenciál do budúcna…
Já myslím, že majú slušný základ.
Teraz hned’ po predstavení odchádzate naspat do Kladna, alebo sa ešte večer uvidíme vo festivalovom stane?
Zostávame dozajtra. V stane som bol aj včera a tancoval som, čo u mňa nebýva zvykom. Takže uvidíme dnes, ako sa to vyvinie.
DOKTOR MOŠKO, POKLADAČ OTÁZOK
